Tbilisi Boulevard

Nodari Giorgadze slúžil ako sovietsky vojak v Afganistane. Hovorí, že Kremeľ urobil najväčšiu chybu, keď sa Afgancom snažil diktovať svoj spôsob života.

Gruzínec NODARI GIORGADZE (63) rád hovorí, že v živote už bol takmer všetkým. Vyštudovaný fyzik slúžil ako sovietsky vojak v Afganistane. Neskôr bol funkcionárom gruzínskej komunistickej strany, námestníkom ministra obrany či veľvyslancom.

Po roku 2000 sa usadil na Slovensku a začal podnikať. Desať rokov vlastnil a rozvíjal termálny park Bešeňová na Liptove a po jeho predaji sa vrhol do prestavby renesančného kaštieľa pri Považskej Bystrici, z ktorého urobil luxusný hotel.

Podľa svojich slov však stále nekončí. V rodnom Gruzínsku plánuje postaviť ekologické mestečko pre 25-tisíc ľudí. Do jeho výstavby sľubuje zapojiť aj slovenských podnikateľov. „Pre tento projekt chceme posielať každý rok zo Slovenska tovar v hodnote 50 až 70 miliónov eur,“ hovorí. 

Čím to je, že Bešeňová v posledných rokoch zatienila aj Piešťany alebo Sliač?

Nielen Bešeňová – z celého Liptova sa stalo jedno z hlavných centier cestovného ruchu na Slovensku, ktoré súperí aj s Tatrami. V Bešeňovej je to tým, že sme nešetrili. Len jeden príklad: do Thermal Parku sme napríklad kúpili nerezové bazény. Tie sú štyrikrát až päťkrát drahšie ako obyčajné, lenže zanechávajú dobrý dojem. Návštevníci majú pocit čistoty, vidia, do akej vody idú, takže tá investícia sa vráti.

A ďalší príklad?

Boli sme aj jedni z prvých, ktorí sme zaviedli nočné čistenie bazénov. Iné strediská sa večer zatvorili a čistili až ráno. U nás nastúpilo osem až desať ľudí každý večer a čistili. Teplota vody v bazénoch je od 25 do 39 stupňov, takže keď vám tam večer zostane milión baktérií, do rána ich bude miliarda. Potom môžete použiť akúkoľvek chémiu, ale takého množstva baktérií sa ťažko zbavíte.

Bešeňovú ste kúpili v roku 2003. Aké to bolo v začiatkoch? Boli ste cudzinec, navyše z dosť vzdialenej krajiny.

Nikto nevedel, čo bude. Mysleli si, že som mafián, ktorý do Bešeňovej navozí ženy a otvorí tam veľký bordel. Trochu som to chápal, pretože ma nepoznali. Počuli len, že som nejaký dôstojník, ktorý bol v Afganistane. Časom však videli, že čo som sľúbil, som aj dodržal.

Z Bešeňovej som  nikdy neodnášal peniaze; čo sme zarobili, sme aj investovali. Keď som tam prišiel, boli tam tri bazény a jedna stará budova. Odvtedy tam vyrástlo päť hotelov, devätnásť reštauračných zariadení a dvadsaťtri bazénov. Ročná návštevnosť je do 600 000 ľudí. Nakoniec mi tam udelili aj čestné občianstvo.

Chronickým problémom slovenského cestovného ruchu je prístup personálu. Ako ste riešili túto vec?

To bol asi náš najdôležitejší marketingový krok – naučiť ľudí, aby sa neusmievali len na majiteľa, ale aj na hostí. Hovoril som im, že majiteľ nie je kráľ. Kráľ je ten, kto prináša peniaze. Nie je možné, aby zamestnanec hodil návštevníkovi na stôl kávu a povedal: „Berte.“ Má sa spýtať: „Môžem pre vás urobiť ešte toto? Nepotrebujete tamto? Páčilo sa vám u nás?“

Ako ste ich to učili?

Ťažko. V Bešeňovej za mojej éry pracovalo 250 stálych zamestnancov, v lete s brigádnikmi ich bolo 500. Minimálne trikrát sme vymenili viac než polovicu personálu. Nakoniec sa nám podarilo vytvoriť výborný kolektív. U nás neexistovalo, aby jeden zamestnanec donášal na druhého. A keď napokon videli, že máme stálych návštevníkov aj z Poľska, Maďarska, Rakúska alebo z Ruska, naučili sa byť hrdí na svoju prácu.

O Bešeňovej rád hovoríte ako o svojom dieťati. Čo vás pred rokom a pol viedlo k tomu, že ste ju predali?

Ja som ju nepredal, ja som Bešeňovú vydal za bohatého chlapa. Vychoval som ju, postaral som sa, aby bola pekná, a našiel som jej dôstojného ženícha.

Bešeňovú kúpila skupina Verex, ktorá vlastní napríklad Tatralandiu a má podiel v Tatra Mountain Resorts. Keby sme parafrázovali slová o svadbe: prečo si myslíte, že je to správny ženích?

Tých ľudí poznám dlhé roky a oni poznajú Bešeňovú. Mali sme záujemcov, ktorí nám ponúkali viac, ale chcel som ju predať domácej firme. Neverím, že keby prišiel kupec napríklad z Ukrajiny, Francúzska alebo z inej krajiny, že by Bešeňovú rozvíjal tým smerom, ako si to predstavujem ja.

Máte džentlmenskú dohodu, že nový vlastník bude pokračovať v tých veciach, o ktorých sme sa rozprávali?

Áno, takáto dohoda je. Bola to moja požiadavka a aj oni to tak brali, že sa v tomto trende musí pokračovať. Nikto predsa nemá záujem Bešeňovú potopiť, zvlášť keď sa teraz otvárajú ďalšie možnosti. Vo svete je bezpečnostná situácia taká, aká je. Ľudia sa boja jazdiť do Egypta, do Turecka, do Tuniska; musíme robiť všetko pre to, aby jazdili oddychovať na naše krásne Slovensko.

Ja sám v Bešeňovej stále podnikám. Budem tam stavať delfinárium, budem tam stavať liečebno-pobytový apartmánový dom. Veľmi si vážim miestnych ľudí a oni si vážia mňa.

Váš príbeh však nie je len o Bešeňovej. Vyštudovali ste fyziku a začiatkom 80. rokov ste slúžili v Afganistane ako sovietsky vojak. Čo ste tam presne robili?

Mal som na starosti kontakt s miestnymi obyvateľmi, snažil som sa hľadať možnosti spolupráce medzi Afgancami a našou armádou. Do Afganistanu som prišiel v novembri 1981, základňu som mal v Džalalabáde, kde bolo centrum našej zóny Vostok. Na začiatku, keď sme jazdili po dedinách, nám deti dávali kvety, volali nás k sebe domov na čaj. O rok neskôr už po nás tie isté deti hádzali granáty.

To je dosť prekvapujúce, že vám dávali kvety. Veď to bola okupácia.

My sme s Afganistanom mali historicky dobré vzťahy už od čias cára. Keď vznikol Sovietsky zväz, Afganistan bol prvou krajinou, ktorá ho oficiálne uznala. Neskôr tam jazdili experti zo Sovietskeho zväzu, ale napríklad aj z Československa stavať cesty, mosty, zakladať citrusové plantáže. V 70. rokoch za prezidenta Dáúd Chána platilo nariadenie, že pokiaľ sa niečo stane zahraničným expertom, prídu za to prísne tresty.

Keď sme prišli my, tento prístup ešte fungoval. Ja som v našej provincii Džalalabád otváral prvý domov pre siroty, kde bolo 57 detí. Predtým žili v špine – my sme im dali stravu, šaty, učili sme ich hrať na gitare, hrali sme s nimi futbal, dievčatá sme učili šiť odevy. Za to som dostal aj vyznamenanie od Babraka Karmala (Sovietmi dosadený premiér Afganistanu – pozn. red.).

Kde sa to zlomilo?

Keď som tam prišiel, Afganistan mal svoj zabehaný život. Mal svoj kalendár, podľa ktorého bol práve rok 1361. Oni svojimi tradíciami skutočne žili v takomto roku. Naraz sme sa objavili my a začali im hovoriť, ako majú zmeniť svoj život. Chceli sme ich nasťahovať do činžiakov, dosadzovali sme im šéfov úradov, nerešpektovali ich vzájomné vzťahy.

V Afganistane žijú suniti aj šíiti, rôzne národnosti ako Paštúnci, Tadžici, Uzbeci, Chazarci. Toto delenie sme sa snažili odstrániť s tým, že teraz bude už len jedna komunistická strana. A to bola chyba. Menšina nikdy nemôže dlho ovládať väčšinu, vždy len dočasne.

Nebolo problémom aj správanie samotných vojakov voči miestnym obyvateľov?

Samozrejme, veď čo je to vojak? Sovietsky vojak bol niekedy hladný, nemal dobrú stravu, nemal žiadne peniaze. Takže sem-tam niečo vzal a tým vypustil džina z lampy.

Vtedy ste mali tridsať rokov. Aj ste rozmýšľali, prečo ste v Afganistane? Ako vám to vysvetľovali?

Chápali sme to tak, že sme chránili južné hranice našej krajiny a zároveň že robíme internacionálnu pomoc bratskému afganskému ľudu.

V skutočnosti išlo o inváziu.

Tomu neprotirečím. Hovorím, že je niečo iné, keď prídete, pomôžete a zase odídete. Ale my sme prišli a už sme nechceli odísť.

Dnes hrozia vojakom v Afganistane hlavne útoky samovrahov alebo výbuchy diaľkovo ovládaných mín. Čoho ste sa najviac báli vy?

Vtedy ešte samovražedné útoky neboli, ale inak aj na nás pršali granáty a rakety. Spomínam si, že raz na stan pred nami dopadla bomba, šesť ľudí tam roztrhalo. Nebol to však až taký zákerný konflikt ako teraz. Síce na nás útočili aj deti, ale väčšinou ten boj prebiehal medzi dospelými: buď zabijú oni nás, alebo my ich. Nevyužívali deti ako živé bomby, ako sa to stáva teraz.

Ako takáto skúsenosť človeka poznačí?

Ja som ročník 1952, v Afganistane som bol dva roky. Predtým som nezažil žiadnu skutočnú vojnu. V Tbilisi som študoval fyziku, mal som pokojný život. Naraz som prišiel do Afganistanu a videl som, ako predo mnou zabili človeka. To začnete úplne inak rozmýšľať o živote.

Vtedy som si spomenul, ako som sa ešte pred pár týždňami hádal v Tbilisi so susedom, pretože jeho plot zasahoval dva centimetre na môj pozemok. A naraz som bol v Afganistane a hovoril som si: Bože môj, ako ma mohol trápiť nejaký plot? Čo to je v porovnaní s tým, keď ide o život?

Po rozpade Sovietskeho zväzu ste niekoľko rokov boli vo vrcholnej gruzínskej politike. Prečo ste sa nakoniec rozhodli odísť do zahraničia?

Bol som náčelníkom polície, sedel som vo vláde, dvakrát som kandidoval vo voľbách do parlamentu. Neskôr ma vymenovali za veľvyslanca vo Viedni, kde som pôsobil do konca roku 1996. Zastupoval som Gruzínsko pri európskej centrále OSN aj pri OBSE.

Keď sa končil môj mandát, ponúkli mi, aby som zastupoval Svetovú organizáciu veteránov vo východnej Európe. Neskôr ma oslovil šéf Zväzu ruských podnikateľov, pán Arkadij Volskij, ktorého som spoznal v Gruzínsku, aby som zastupoval jeho zväz vo východnej Európe. Tak som sa dostal aj na Slovensko.

Nelákal vás vtedy návrat do Gruzínska? Veď ste tam mali za sebou kariéru vo vrcholnej politike.

Nesúhlasil som s niektorými vecami, ktoré sa u nás diali. Prezidentom bol Eduard Ševardnadze, ktorému som istý čas robil hlavného poradcu pre vojenské záležitosti; postupne sme sa však rozišli. Jednoducho politika je hra, pri ktorej ľudia nehovoria, čo si skutočne myslia, a mne už sa do toho nechcelo.

Chcel som začať podnikať. Mal som štyridsaťsedem rokov a bola to pre mňa výzva skúsiť niečo úplne nové. Hovoril som si: bol si dôstojníkom, poslancom, veliteľom polície, ministrom, veľvyslancom – vari dokážeš byť aj biznismenom.

Ako ste si vyhliadli Bešeňovú?

K nej som sa dostal okľukou. Niekedy po roku 2000 sme narazili na to, že správca konkurznej podstaty po skrachovanom fonde BMG predáva v Starej Lesnej centrum Tatra – Thermal. Kontaktoval som svojich kamarátov z Moskvy, s ktorými som slúžil v Afganistane, a navrhol som im tento projekt. Moskovská radnica vtedy hľadala príležitosti v cestovnom ruchu, kde by mohla investovať a kam by mohla voziť z Moskvy turistov. Rozhodovali sa medzi Tureckom, Gréckom, Bulharskom, Českom a napokon Slovenskom, kde bol v hre tento projekt v Starej Lesnej.

Ako to dopadlo?

Sedeli sme u primátora Moskvy Jurija Lužkova a ja som mu ten projekt predniesol. Argumentoval som aj tým, že Slováci majú k Rusom bližšie než napríklad Turci. Im sa to páčilo a povedali, že centrum kúpia a investujú doň.

Prihlásili sme sa do súťaže, ktorú robil vtedajší správca konkurznej podstaty. Všetci hovorili, že vyhráme, lenže ako to už býva, päť minút pred uzatvorením obálok nás niekto preplatil. My sme ponúkali cenu 100 100 000 korún, oni ponúkli 100 102 000.

Kto oni?

Boli to nejakí miestni podnikatelia z Popradu. Potom mi volali, že ak chceme tento projekt, musíme zaplatiť trikrát viac. Povedal som, že nikdy v živote. Pre moskovskú vládu by síce tieto peniaze nepredstavovali problém, ale ja som odmietol obchodovať s ľuďmi, akých som ešte ako šéf polície v Tbilisi zatváral.